Apr 102016
 
Foto 1

Nevidzany patria medzi najmenšie obce v regionálnych súťažiach. Nováčik V. ligy Stred sa pýši niekoľkými mládežníckymi tímami, v obci hrá aj béčko mužov, Nevidzany držia spolu ako jedna futbalová rodina. Pomyselnú špičku ľadovca tvorí prvé mužstvo dospelých. Jeseň im nevyšla celkom podľa predstáv, ale na jar sa začala nevidzianska bodová žatva, ktorú nečakane stopli v 20. kole až Alekšince.


Pritom nie tak dávno bol futbal v Nevidzanoch vo veľmi zlej situácií, partia okolo duše futbalu v tejto malebnej obci Milana Kramára ho však dostala do krajskej súťaže. Jedným z hráčov, ktorý už niekoľko rokov oblieka nevidziansky dres, je 30-ročný útočník Erik Špleha. Mal nemalú zásluhu najmä na prvých postupoch klubu. V minulom roku sa stal dokonca futbalovým majstrom Slovenska ozbrojených síl. Rozhovorom pre zsfz.sk sme s Erikom urobili prierez jeho doterajšou kariérou.
V koľkých rokoch a kde sa tradujú vaše futbalové začiatky?
Organizovanému futbalu som sa začal venovať pomerne neskoro, až vo svojich trinástich rokoch. Bol som v kádri starších žiakov Vrábeľ. Pol roka som usilovne trénoval, ale šancu na majstrovský zápas som nedostal. Tak som išiel skúsiť šťastie ako žiak do Nevidzian, kde som hneď v prvom zápase môjho života rozhodol gólom o výhre 0:1 v Tekovských Lužanoch.
V akých kluboch ste v doteraz pôsobili?
Trénoval som vo Vrábľoch, kde som nedostal šancu možno aj pre silný ročník, potom som prešiel žiakmi i dorastom v Nevidzanoch, po doraste tu ale nebol tím dospelých. Tak som zamieril na neďalekú Tajnú, kde som odohral tri-štyri sezóny. Potom vznikol v Nevidzanoch tím dospelých, kde som opätovne prestúpil. Hneď v prvej sezóne sme vykopali postup do II. triedy (dnešná 7. liga) a k druhému postupu do okresu som prispel šiestimi gólmi, pričom všetky boli víťazné. V roku 2012 ma kamaráti zlanárili do Červeného Hrádku, ktorý sa potreboval zachrániť. Po jeseni predposledné miesto sa zmenilo na konečné štvrté. Od tejto sezóny som opäť v Nevidzanoch, pomáham áčku aj béčku, rozhodnutie je na trénerovi.
Futbalový vzor na Slovensku a vo svete?
V súčasnej dobe jednoznačne Marek Hamšík. Vo svete som v mladosti obdivoval Portugalčana Luisa Figa, a taktiež ma fascinoval Zinedine Zidane.
Ktorému klubu fandíte a prečo?
Ako chlapec som fandil Realu Madrid, v súčasnosti fandím hlavne dobrému futbalu. Ale ten Realík mám stále najradšej.
Najhorší a najlepší zážitok zo zeleného trávnika?
Najhoršie bolo zranenie, keď som si odtrhol väzivá v kolene. Navyše to bolo len dva týždne po nástupe na vysokú školu, kde som mal študovať odbor telesnú výchovu. Po tomto zranení som vysokú školu nechal tak. Pekných momentov je veľa, už samotný futbal je pre mňa zážitok. Rád spomínam na dva postupy z Nevidzanmi alebo desaťzápasovú víťaznú šnúru v Červenom Hrádku. Ale najlepší sa stal minulý rok, keď sme sa stali majstrami Slovenska ozbrojených síl vo futbale. Následne sme hrali v Poprade v NTC proti víťazovi anglickej ligy ozbrojených síl. Prehrali sme síce 4:1, ale aj tak to bol zatiaľ najkrajší zážitok mojej futbalovej kariéry.
Na ktorých trénerov vo svojej kariére máte najlepšie spomienky?
Nerád by som zabudol na nejakého trénera, Každý bol niečím špecifický, mal svoje slabé i silné stránky. Myslím že zo žiadnym trénerom som nemal konflikty. Najradšej však spomínam na Imricha Filípeka, ktorý mi dal čo sa týka futbalu najviac. Nemôžem nespomenúť aj súčasného trénera áčka Nevidzian, ambiciózneho Juraja Baláža, ktorý má podľa mňa najlepšie tréningy, čo som zažil.
Futbalové ciele do budúcnosti?
Snažím sa nevynechať žiadny tréning a odmakať ho na 120 percent. Takže mojim cieľom je ešte aspoň štyri roky hrať futbal na tejto úrovni, vyhýbať sa zraneniam a svojim úsilím pomôcť Nevidzanom k čo najlepším výsledkom.

Na titulnej snímke je momentka zo zápasu Nevidzian.