Okt 152012
 
dieta

List, ktorý bol adresovaný predsedovi Západoslovenského futbalového zväzu Ladislavovi Gádošimu a ktorý prinášame bez úprav, chytí za srdce. Prišiel podpísaný, opisuje udalosti v konkrétnom zápase kategórie prípraviek. Keďže autorka listu si neosobuje právo reagovať aj v mene klubu, dovolili sme si zápas ponechať v anonymite. Predseda ZsFZ Ladislav Gádoši zobral list s plnou vážnosťou. “Máme nástroje, ako postupovať v takýchto prípadoch. Obraz o realite si pri tomto konkrétnom klube z Nitrianskeho kraja urobíme cez vlastné zistenia a garantujem všetkým, že ak sa potvrdia indície z listu, budeme nekompromisní,” uviedol predseda zväzu Ladislav Gádoši v reakcii na nasledujúce riadky.

Zo zväzovej pošty
Som mamičkou 8-ročného chlapca, ktorý hráva za U9 v našom meste. Každý týždeň hrajú chlapci zápas, klasickú ligu, jeden týždeň doma, druhý vonku. Keďže sú to ešte pomerne malé deti, vždy s nimi na zápasy okrem trénera a vedúceho mužstva chodí aj pár rodičov, aby im pomohli prezliecť sa.
Dňa 6. 10. sme opať boli na takomto jednom zápase (ak sa vobec o zápase hovoriť dá…) Plní nadšenia a elánu sme sa vybrali na stretnutie. Z predchádzajúcich zápasov vlaňajšieho ročníka i z turnajov, ktoré organizoval náš súper a na ktorých sa zúčastnili aj naši chlapci, sme vedeli, že to určite jednoduchý zápas nebude, ale to, čo nás tam čakalo, s tým sme teda nepočítali ani v najhoršom sne. Zápas sa začal o 10-tej hodine a ja nie som síce žiadny futbalový expert, ale pán rozhodca nemal oblečenie, v ktorom rozhodcovia bežne pískajú, a ani akreditáciu rozhodcu, ktorú mávajú pripnutú na svojich dresoch. Neviem, či ten človek niekedy pískal nejaký zápas, lebo to, čo predvádzal, nemalo úroveň ani pouličných zápasov. Okrem toho, že počas zápasu “koučoval” domácich chlapcov, a tým pádom patrične nesledoval hru, si dovolil neodpískať faul na nášho brankára, ktorý chytil loptu do rúk a ležiaceho na zemi ho doslova pristúpil súperov útočník. Až na protest rodičov, ktorí videli zvíjajúceho sa chlapca od bolesti, plačúceho na zemi a dokopaného, pán rozhodca odpískal… To však už zraneného brankára brala z ihriska jeho matka na rukách, pretože nevládal stáť na nohách. Na stehne mal otlačok kopačky, doslova krvnú podliatinu. A toto zranenie zďaleka nebolo posledné… Takto nám zranili ďalších dvoch chlapcov, ktorí už neboli schopní vrátiť sa na ihrisko a pomocť spoluhráčom v nerovnom súboji. Toto sa už veru nepáčilo ani rodičom, ktorí sa začali húfne ozývať, veď si predsa nechceli nechať dokaličiť deti, a keď spadol na trávnik ďalší náš hráč, to už aj inak vždy pokojný tréner doslova vletel na trávnik a rozhodcovi povedal, že keď ešte raz skosia nášho hráča a on neodpíska, stiahne všetkých chlapcov z ihriska, a nech si “zápas” dohrajú sami.
Do druhého polčasu domácim hráčom nastúpili traja noví hráči, ktorí v prvom polčase nehrali a na ktorých bolo jasne vidieť, že sú minimálne o rok až dva starší ako ostatní, k čomu sa aj dodatočne po zápase priznali. Napriek tomu však naši chlapci prehrali iba 1:0, statočne odohrali už vopred prehratý zápas a vrcholom všetkého, čo ako rodič a pedagóg nepochopím a z celého srdca odsudzujem, bolo, že po zápase, keď si majú podať ruky, si chlapci súperovho družstva napľuvali do dlaní, a tak išli našim chlapcom podávať ruky…!!!! Samozrejme, že ako starostliví rodičia sme im zakričali, aby im ruky nepodávali. Následne na nás ich rodičia začali kričať, nech ideme za Dunaj a podobné nezmysly, výplody chorých mozgov. Deti nám po zápase v šatni plakali, možem vám vyhlásiť, že ani my, rodičia, sme neboli od plaču ďaleko. Toto sme ešte nikdy nikde nezažili! A pevne veríme, že ani nezažijeme. Na vačšine zápasov je atmosféra vynikajúca, všetci rodičia sedia pokope, povzbudzujú svoje deti a po zápase poblahoželú súperovi.
Može normálneho človeka tešiť takéto víťazstvo? K čomu vedieme osemročné deti? Chceme z nich vychovať nevychovancov a grázlov? Nemáme ich na našich štadiónoch dosť? Nemali by sme sa snažiť vychovať z nich slušných, morálnych ľudí a zodpovedných športovcov? Takýmto sposob sa to určite nestane! A pokiaľ budú mať podporu vo svojich rodičoch a tréneroch, ktorí v nich agresivitu a násilie len podporujú, nemôžme na našich štadiónoch čakať nič dobré.
Tento list som napísala s odstupom týždňa, po opadnutí prvotných emócií a negatívnych nálad, ktorý vo mne tento futbalový zápas zanechal. Keby naši chlapci prehrali aj 10:0, ale zápas by bol regulérny, poblahoželali by sme súperovi a uznali, že boli naozaj lepší. Lenže to, čo sa dialo v tú sobotu na trávniku, nemalo s futbalom nič spoločné a boli by sme radi, keby sa takáto siutácia už nikdy nezopakovala.
Tento moj názor zdieľajú všetci rodičia z nášho družstva, ktorí boli na spomínanom zápase a aj rodičia z iných klubov, ktorí zažili podobný zápas v tej obci, ako my.
Keďže zo zápasu nemáme žiadne video, nemáme ako preukázať krivdu, ktorá sa stala na našich deťoch, tak aspoň touto cestou apelujeme na zdravý rozum dospelých ľudí, aby nechali hrať deti futbal, z ktorého majú radosť a ktorý ich baví, nekazme im ilúzie o športe, neberme im detstvo, nesnažme sa z nich urobiť “dospelákov”, veď možno sa raz stretnú v reprezentácii a budú hrať a reprezentovať jeden tím a určite sa za nich nechceme hanbiť! A ak aj z nich “veľkí” futbalisti nikdy nebudú, zmysel pre čestnú hru, ktorej ich učíme za mladi, sa im v dospelosti určite zíde.
Nechcem, aby sa tento prípad začal nejako vyšetrovať, nebodaj aby sa z neho stala nejaká kauza…! Je to výlučne moj osobný názor a náš futbalový klub s tým nemá nič spoločné. Určite riešite aj doležitejšie prípady, ako je tento. Nejde mi ani o nejakú pomstu, len chcem, aby ste vedeli, že sa takéto veci stávajú už u tých najmenších detí, čo je naozaj veľmi smutné.

Snímka k textu je ilustračná.